Nedarí sa mi otvoriť oči. Hmatkám ľavou rukou. Zacítim Thomasovu, chytím ju. Pravou si jemne prehmatkávam bruško. Sedíme? Stojíme? Sme dolu hlavou?
„Alethia,zobuďte sa...“cudzí hlas, príliš veľa svetla. Zatváram oči.
„Aletheia, vždy som vedel, že ti biela pristane,“ sedíme oproti sebe. Medzi nami rozohraná šachová partia. Hrám s figúrkami z mesačného kameňa. Takmer ťa nevidím.
„Šach mat, moja krásna nevesta,“ vstávaš od stola. Pobozkáš ma na vlasy, na pery. Pokľakneš naľavo mňa, pobozkáš ma na ruku, ktorú zvieraš. Počúvam smútok: „Alethia,ástin mín,potrebujú ťa viac než ja. Prídem... “
„Alethia,zobuďte sa!“
Opatrne žmurkám do svetla.
„Máme ju!“