Jantár

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, bola ôsma hora. Tam stál jeden smrek. Nebolo mu páru. Vysoký, štíhly, radosť bolo naň pozerať.
Ale stál sám, osamotený. Ostatné stromy akoby sa mu vyhýbali. A keď zadul vietor, v jeho šumení bolo počuť plač. Pocestných, čo nechali sa ním zlákať, už nikdy nikto nevidel.
Niektorí hovoria, že ten strom bol raz mladým dievčaťom, čo tu čakalo na milenca, a nikdy sa nedočkalo. Že všetkých mládencov prekliala, i seba za to, že im verila.
Keď žmurkne, z konárov padá voňavé ihličie. A po jej lícach steká slza zo živice.